Čakáš nečakane dieťa?

V televíznej diskusii s českým premiérom k sviatku pádu komunizmu hovoril Róbert Fico aj o štátnej politike pre rodiny. Spomenul jedinú vec, v ktorej ho jeho český kolega podporil: budovanie kapacít pre umiestnenie detí do škôlok a detské kútiky, či škôlky financované z EÚ fondov pre zamestnávateľov. O pár dní na to schválila Ficova vláda celoštátnu stratégiu rodovej rovnosti, ktorá je vraj predpokladom pre získanie eurofondov a obsahuje práve tieto návrhy.

 

A tie sú pre autorku tejto stratégie Oľgu Pietruchovú prioritou. Človek si povzdychne, chválabohu, aspoň, že už nebojuje za potraty. Samozrejme, ani tie stratégia neobchádza, keďže podľa nej by mali byť ideálne preplácané zo zdravotného poistenia, teda hradené všetkými nami. Žiaľ, aj zvyšok tohto ideologického dokumentu je úplne problematický, lebo na pohlavie sa hľadí cez okuliare moci a na človeka cez novú kategóriu rodu odmietajúcu pohlavie.

 

No kritizovanie takého návrhu, ako je rozširovanie škôlok, sa zdá byť aj pre kresťana nepochopiteľným. Napokon i Aliancia za rodinu v komunálnych voľbách navrhovala rozširovanie škôlok ako jeden z prorodinných návrhov v rámci kampane pomozemrodine.sk. A ja si dovolím povedať, že ide o riešenie proti rodine. Nie preto, že škôlka má suplovať matku doma, ktorá tak môže pracovať. Nie preto, že cieľom štátnej stratégie je tlačiť ženu do kariéry, mať menej detí a zameriavať sa viac na zvyšovanie životnej úrovne zvyšovaním príjmov domácnosti.

 

Keď má štát zabezpečovať škôlky, môže to vyhovovať jednej rodine, ale nie druhej. No každá jedna rodina to zaplatí. A v tom je obrovská nespravodlivosť štátom dotovaných lacných škôlok, že niekto to musí zaplatiť. Štát oberie každú rodinu o peniaze, aby niektorej rodine dal niečo zdarma. Pritom môže ísť o veľkú rodinu, ktorej vyhovuje, že matka je doma s deťmi, alebo o rodinu, ktorá má možnosť babysittingu zdarma u starého rodiča, no aj tieto rodiny musia odoprieť zo svojho príjmu svojím deťom a dať na iné deti, ktorých rodičia majú pritom oveľa vyššie príjmy vďaka zamestnaniu oboch rodičov.

 

Ak je v tejto spoločnosti veľký dopyt po škôlkach, tak nech sa odbúrajú regulácie, ktoré bránia zakladaniu škôlok, aby súkromný sektor mohol poskytovať starostlivosť o deti v škôlke ako podnikanie. Lenže pri skutočných nákladoch na prevádzku škôlky, ktoré je ochotný hradiť štát, by niektoré matky radšej volili zostať doma, ako si mohli dovoliť zaplatiť trhovú cenu za škôlku zo svojho platu.

Zostať doma s dieťaťom v predškolskom veku nie je až také zlé, naopak veľmi prospešné pre dieťa, ak sa mu matka venuje. Zdalo by sa spravodlivé žiadať aj pre matku doma taký istý príspevok na dieťa, aký dostáva škôlka. No aj toto je krátkozraké riešenie, lebo legitimizuje prerozdeľovanie ako sociálnu spravodlivosť, hoci je koreňom nespravodlivosti.

 

Štát berie rodine takmer polovicu príjmov a potom ich prerozdeľuje tým, ktorým uzná za vhodné. Ľudia už nepotrebujú rodinu pre prípad, žeby sa im stalo nejaké nešťastie, majú nárok od štátu dostať pomoc v núdzi či chorobe. Nemusia sa správať ani zodpovedne voči svojmu zdraviu, či spoločnosti, ani slušne voči svojej rodine, lebo štát sa postará. A napokon nepotrebujú ani deti, lebo starobu im vraj zabezpečí štát a ak sa rozvedú, tak sa štát tiež postará.

 

Po storočí tohto sociálneho experimentu ľudia už nevedia ani myslieť, ako by mohli fungovať bez „sociálneho“ štátu, ktorý asociálov priam vytvára. Veď na dôchodok sa dá šetriť oveľa efektívnejšie aj bez štátu, ak namiesto odvodov budú investované a zhodnocované. I zdravotné ošetrenie v prípade úrazu sa dá zabezpečiť či už z našetrených príjmov alebo z pôžičky alebo aj spoliehaním sa na pomoc rodiny. Aj práce by bolo, keby štát nereguloval každú oblasť života a podnikania, a to aj bez dotovania nadnárodných spoločností, aby našich ľudí zamestnali.

 

Viac disponibilných príjmov v rukách rodiny by dalo slobodu rodine tvoriť bohatstvo, ale aj robiť charitu. Tú ľudia robia aj dnes, hoci menej, lebo spoliehajú na „sociálny štát“, no oveľa adresnejšie, ako to robí celoplošne štát. Nie je však solidaritou, keď sme nútení platiť štátu ako výpalníkovi, ktorý potom prerozdeľuje aj nezodpovedným, no najmä úradníkom, politikom a ich spriateleným firmám. Iní za nás rozhodujú, čo je potrebné v našom meste, regióne či krajine urobiť, niekedy dokonca až ideológovia z ďalekého Bruselu.

 

Prerozdeľovanie štátu, resp. EÚ, či bude ísť kresťanským alebo socialistickým smerom, bude vždy proti slobode, skutočnej solidarite a efektivite. Navyše tento systém v západnom svete pomaly, ale isto kolabuje a ani legalizácia eutanázie ho nezachráni. Preto, keď ponúkame realistickú prolife víziu, hoci sa zdá byť pre liberálnu demokraciu radikálna, nebojme sa hovoriť aj o neutopistickej profamily vízii, hoci sa zdá byť pre odchovancov sociálneho štátu až nepredstaviteľná.