Keď sa bez predsudkov pozrieme na dnešný náboženský život uvidíme ako na miesta duchovných oáz nastupuje púšť, svet sa mení na obrovskú Saharu bez života. Príčin je veľa. Dnes sa trochu a čiastočne zamyslíme nad jednou z nich – televízorom a médiami.
Televízor zaujal významné miesto v našich domoch a bytoch. Kedysi skromný nástroj na zisk informácií sa stal monopolom, ktorý formuje naš život. V minulosti centrom domu bol kozub, neskôr stôl, pri ktorom členovia rodiny jedli, rozprávali sa. Teraz ich miesto prebral televízor, žiaľ ten nezjednocuje, skôr rozdeľuje členov rodiny. Starý Gréci hovorili o duchovi domu – Diamon, ktorý vnukuje človeku myšlienky. Domáci duch našich časov je úplne zmaterializovaný – je to TV.
U dnešných kresťanov - na modlitbu, čítanie sv. Písma, životy svätých, na návštevy chorých, biednych, či bars aké dobré skutky, nie je čas, no bez televízora si nemôžu predstaviť ani jeden deň. Čo povieme na strašnom, poslednom súde: „My sme nemali čas robiť dobré skutky, lebo sme pozerali televízor?“ Dnes si svojich najbližších ľudia prestávajú všímať, no zo svojimi seriálovými hrdinami prežívaju každú ich bolesť či stratu. Myslia a hovoria o nich doma či v práci. So svojou rodinou či susedmi nie sú spokojní, od nich sa stránia a utekajú do inej komfortnejšej reality televíznych hrdinov. Ideál evanjelia, životy svätých, si nevšímajú, no správanie svojich televíznych hrdinov kopírujú, robia ako oni, hovoria ako oni, češú sa ako oni, obliekajú sa ako oni...
Nakoniec sa i vo svojich životoch televízni diváci sami stávajú hercami, namiesto úprimnosti, srdečnosti, jednoduchosti vo vzťahoch začíname hrať rôzne úlohy, v závislosti od prostredia, v ktorom sa nachádzame. No ktoré úlohy sú často najpopulárnejšie? Pre deti je to určite nekompromisny chlapík z veľkými svalmi a koltom v superrýchlom aute, ktorý prv strieľa, až potom sa pýta. Alebo aspoň niekto, kto si vie sám vyčarovať všetko po čom túži. Tak televízor podvihol prestíž vrahov, stríg a neviazaného života. Pre mnohých ľudí, hlavne deti a mládež sa život hercov stáva ich snom.
TV stvorila nový druh človeka – homo medium – človeka, vyčerpaného od neprestajného divadla ako od neprestajného pitia alkoholu. Nervový system človeka stráca postupne schopnosť postaviť hranice či filtre vonkajším prichádzajúcim informáciam a prisvojuje si ich, tak povediac, v surovom stave, nekriticky, bez rozlišovania, ukladá sa to do nizšej mechanickej pamäti. Človek stráca schopnosť myslieť samostatne, tvorivo. Silný negatívny, až deštrukčný vplyv má TV hlavne na maličké deti, ktoré nemajú ešte vybudované žiadne obranné mechanizmy.
Do času prvého pádu - hriechu Adama a Evy - žili prví ľudia spolu s duchami svetla, Božími anjelmi. Po prvom hriechu, ich telá stratili svoju duchovnosť, a dostalo sa im istej tzv. hrubosti. Preto je u človeka zmiešané dobro zo zlom. No tá hrubosť našho tela oddeľuje človeka i od miesta padlých duchov – démonov. Keby sme žili s démonami, v krátkom čase, (učí Ihnatij Brjančaninov), by rozvrátili človeka neprestajne vnukujúcim zlom.
No to čo Boh nedovolil urobiť démonom, to v krátkom čase urobil televízor. Sv. Kozma Etalosa (18.st.) povedal: „Príde čas, keď do domov preniknú démoni, v podobe malých skriniek a ich rohy budú tŕčať zo striech.“
Jeden z príkladov zlého vplyvu televízora na dušu človeka: ku starcovi Paisiovi Svätohorcovi prišiel jeden 84-ročný človek, ktorý do smrti svojej ženy žil čestne a pobožne. Po jej smrti sa začal trápiť a tak aby zabudol, „priviazal“ sa k televízoru. Neprešli ani 3 mesiace od smrti jeho ženy a starec sa chcel ženiť. Jeho duchovný otec mu to nevedel vysvetliť, že to, po čom túži, je smiešne. Tak starec sám išiel na Svätú horu ku starcovi Paisiovi, aby mu povedal o svojej túžbe. Ten mu prikázal žiť so svojimi deťmi a vnúčatami, v tichosti a pokoji, i nemyslieť na ženbu. Starý človek, duchovno otupený, nepočúval slova múdreho starca i povedal: „Vieš, otče, ja mám právo si zobrať ako vdovec ďalšiu ženu.“ Starec Paisij stratil trpezlivosť i vyhnal ho, aby sa naň nemusel ani pozerať.
Otcovia duchovného života tvrdia že blízkosti k Bohu nebráni len nami uskutočnený hriech, ale i hriechy iných, nad ktorými premýšľame a často odsudzujeme. Tvrdia že i Presv. Bohorodička sa odvracia od nás i pre hriechy druhých, ktorých sme svedkami, a ktoré potom rozoberáme vo svojich myšlienkach.
Čo potom povedať o tých, ktorí s myšlienkami nad cudzími hriechmi sedia pred televízorom a dobrovoľne na ne pozerajú!? Lebo čo iné ukazuje televízor, ak nie hriechy iných ľudí? Napríklad obľúbene telenovely, či slovenské seriály. Po takom duchovnom „šoku“, sa v lepšom prípade pomodlia jeden Otče náš, i ľahnú spať, s tým, že splnili svoj dlh pred Bohom. Počúvajte čo hovorí apoštol Pavel: „Usilujte sa o pokoj s všetkými a o svätosť, bez ktorej nikto neuvidí Pána.“ (Hebr 12,14) Na inom mieste píše: „Smilstvo, nečistota, či lakomstvo, nech sa ani nespomínajú medzi vami, tak ako sa patrí na svätých.“ (Ef 5,3) „Keď vidíš polonahé ženy, keď program či piesne, na ktoré sa pozeráš, neopisuju nič iné ako túžby, povedz mi, ako sa môžeš stať svätým (cilomudrennyj)“ hovorí sv. Ján Zlatoústy. No zamyslime sa: či nie sú čímsi podobným naplnené skoro všetky filmy, relácie, zábavné programy. A keď sa človeku i podarí zachovať telesnú čistotu, aký má z toho úžitok, keď vzácnejšia časť človeka – duša, ostáva poškvrnenou? Aký úžitok je z toho, keď je plot okolo kostola pevny a v celosti, keď samotný kostol je v ruinách? Sám Isus Christos nazval neskromnosť očí - cudzoložstvom. (Mt 5,28)
V jednom kláštore zomrela sestra vo svojich 18-tich rokoch. Predstavená sa rozhodla 40 dní postiť a modliť sa, aby sa dozvedela, v ktorej časti raja to dievča prebýva. No na konci pôstu sa pred predstavenou otvorila zem a v ohňovej láve sa ukázala duša dievčaťa. „Dieťa moje, ty si pekle? Ako to, čím si zhrešila?“ hovorí. „Hoci som držala svoje telo v čistote, no v myšlienkach som túžila po jednom chlapcovi, vyžívala som sa v myšlienkach naňho, no hanbila som sa to vyznať vo svätej spovedi, za to teraz trpím v pekle?“ odpovedala nešťastná sestra a zem sa zatvorila.
Kedysi dávno profesia hercov nemala spoločenskej vážnosti. Dokonca ten, kto si zobral za ženu - prostitútku alebo herečku, podľa 18 zákona Svätých Apoštolov sa nemohol stať kňazom ani diakonom. Nie len nehanblivosť, no i pretvárka hercov, ktorí hrajú rôzne úlohy, sa v tej dobe cirkvou odsudzuje. A v dnešných časoch sa herci stali ideálmi, vzormi. To svedčí o zaujímavom vývine ľudskej spoločnosti či jej degradácii? Nedá sa tvrdiť, že sú herci amorálni, no úlohy ktoré stvárňujú, takými často bývajú.
Svätiteľ Ignatij Brjančaninov opisuje svoju skúsenosť a hovorí, že ešte na počiatku 19. storočia väčšina gramotných ľudí čítala len Sv. Písmo alebo životy svätých. Boli to ľudia čistí dušou i telom, no neskôr, keď sa Ignatij stal kňazom, do módy prišlo čítanie milostných románov. A tí, ktorí žili svätým životom, do svojich duší púšťali túžby hrdinov, o ktorých čítali v románoch. Zvyk nasýtiť svoje telesné túžby ich odvracal od pokánia a ich pokrivená vôľa ich ťahala k tomu, aby sa stali milovníkmi, hrdinami. Um oslabený, omráčený, ničený myšlienkami, vyvolanými čítaním, nebol schopný viesť vôľu a zdržovať sa od hriecha. S tým všetkým sa kňaz Ignatij stretal predovšetkým v spovediach.
Je isté že Všemohúci Boh, môže vyliečiť každú pokazenú dušu, no často nešťastní ľuďia, oslepení ilúziou TV, musia vynaložiť mnoho úsilia, aby sa zdržali od hriechu a tak skutočným pokáním vyprosiť od Boha jeho milosť .
Problémom je, že u milovníkov TV sa vytráca schopnosť poznať svoj duchovný stav. Možnosť dať si niekoľko obyčajných základných otázok o zmysle svojej existencie: „Kto som? Čo tu robím? Odkiaľ sa zobral človek? Čo bude s človekom po smrti?“ Je ľahšie tráviť čas pozeraním na nejakú komédiu, obľúbený seriál či humoristickuú reláciu ako hľadať odpovede na tieto otázky.
Pravdou je, že z TV sa môžeme dozvedieť mnoho užitočných vecí, no úžitok je neporovnateľný zo škodou, ktorú spôsobuje. Či je možné, aby jedlo, otrávené jedom, malo pre telo úžitok? Takým jedom pre rozum sa často stáva i informácia pasívne prijatá z TV.
Keď človek čerpá informácie z kníh, učí sa logicky myslieť, trénuje svoju pamäť. Z TV si naopak prisvojujeme hotovú informáciu v podobe, ako sa to páči tomu, kto ju predkladá. Starec Paisij, hovoril že TV stanice a programy majú v rukách ľudia, ktorí nie sú kresťanmi (dokonca až nenávidia kresťanstvo). A tak sa niet čo čudovať, že ľudia závislí na TV nevidia to najhlavnejšie, že svet sa stŕmhlav rúti ku svojmu koncu.
Prepodobný Lavrentij so slzami v očiach predpovedal: „Na svätom mieste bude stáť mrzkosť spustošenia, ktorá bude ukazovať špinavých klamárov sveta, oni budú klamať ľudí, ktorí odstúpili od Boha i budú robiť klamlivé zázraky pred zrakmi mnohých. Po tom všetkom sa ukáže Antichrist i celý svet ho uvidí na svätom mieste v jednom okamihu.“ Otcovia sa prepodobného pýtali: „Na akom svätom mieste? V kostoloch?“ On odpovedal: „Nie, no v každom dome. Na stenách kde teraz visia sväté ikony, budú visieť klamlivé preludy, na oklamamie ľudí. Mnohí povedia: „Je nám potrebné vidieť správy zo sveta.“ A práve v správach uvidia Antichrista.“
Apoštol lásky sv. Ján Teológ učí: „Ktokoľvek zachádza ďalej a neostáva v Kristovom učení, nemá Boha. Kto ostáva v jeho učení, ten má aj Otca aj Syna. Ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie, neprijímajte ho do domu, ani ho nepozdravujte. Lebo kto ho pozdraví, má účasť na jeho zlých skutkoch. (2Jn 1,8-11) My keď si prinesieme domov TV, spolu s ním sme priniesli heretikov, pohanov, neveriacich, ľudí nemorálneho správania, nehanebnice, pijanov, klamárov, vrahov. Z toho zboru robíme robíme svojich odbľúbených spoločníkov. Stará múdrosť hovorí: „Povedz mi, kto je tvoj priateľ a ja ti poviem, kto si.“ V takom dome často niet pokoja, niet porozumenia, často sa ozýva: „Pšššššššt! Ticho, veď pozerám.“
„Neťahajte jarmo s neveriacimi! Veď akú účasť má spravodlivosť na neprávosti?! Alebo čo má spoločné svetlo s tmou?! Aká zhoda je medzi Kristom a Beliarom?! Aký podiel má veriaci s neveriacim?! A ako súvisí Boží chrám s modlami?! A vy ste chrám živého Boha, ako hovorí Boh: "Budem v nich prebývať a medzi nimi chodiť, budem ich Bohom a oni budú mojim ľudom. A preto vyjdite spomedzi nich, oddeľte sa, hovorí Pán, a nečistého sa nedotýkajte; a ja vás príjmem a budem vaším Otcom a vy budete mojimi synmi a dcérami, hovorí všemohúci Pán." (2Kor 6,14-18)
A tých ktorí navštevujú bohoslužby, na liturgiii prijímajú Telo i Krv Bohočloveka, samotného Christa a keď sa vrátia domov a pustia TV, Sv. Písmo nazýva psami. Prihodilo sa im to, čo hovorí pravdivé príslovie: "Pes sa k tomu vrátil, čo vyvrátil a umyté prasa váľa sa v blate zasa." (2Pt 2,22)
No každý jeden z nás má právo a možnosť, vybrať si svoju cestu, s kým sa bude stretávať v tomto živote, s tým bude žiť i vo večnom, buď s Bohom ako dedič večného štatia, alebo so satanom ako dedič večného zatratenia.
Na sklonku roka 2000 svetovú verejnosť šokovala správa o tom, že v turecká licenčná rada zakázala vysielanie kresleného seriálu Pokémon. Dve deti uverili, že majú rovnaké nadprirodzené schopnosti ako postavičky zo seriálu, a vyskočili z okna. Sedemročný chlapec a štvorročné dievčatko skončili s ťažkými poraneniami v nemocnici. V Belgicku bola reklamná mánia na Pokémonov vybičovaná do krajnosti. Ide o seriál vytvorený, na základe videohry, v Japonsku, v ktorom vystupuje okolo 159 postavičiek Pokémonov. Majú čudne znejúce mená, napríklad Salameš, Reptincel, Totrank. Bojujú, ale nikdy nezomrú. Niekedy sú ranení, ospanliví a často zamdlievajú. Provokujú do násilností. Distribútori to však ospravedlňujú tým, že je lepšie, keď sa deti vybúria na virtuálnych postavičkách, ako by sa mlátili so spolužiakmi.
Už v roku 1997 informovali svetové agentúry o negatívnych účinkoch tohto seriálu. Podľa agentúry Reuters bolo v Japonsku viac ako 700 ľudí, z toho najviac detí, hospitalizovaných po odvysielaní osemnástej časti seriálu. Deti zvracali, mali záchvaty, podráždenie očí. Diagnózou bola fotosenzitívna epilepsia. Experti zistili, že jej spúšťacím mechanizmom je rýchle striedanie farebných záberov. Najkritickejšou bola scéna výbuchu vakcínovej bomby, ktorá mala zničiť počítačový vírus. V priebehu piatich sekúnd z očí postavičky Pikachu vyblesklo až 54 zábleskov rôznych farieb.
To je len jeden príklad z nedávnej histórie, nehovorím už o zombie, vampíroch, bojovníkoch – všetko v animovanej – „neškodnej“ forme servírované priamo v obývačkách skoro každej domácnosti. To všetko vchádza cez obrazovku do poznania detí, ktoré nie sú často ničím ochránené. To predávkovanie nakoniec otupuje citlivosť, staré už nestači a dieťa chce zažiť niečo silnejšie ako včera. Vzniká istá vášeň, ktorá potrebuje stále viac potravy, v stále väčších množstvách. Dnes desať ročný chlapec ani okom nežmurkne pozerajúc na rozštvrtené telo, odťaté hlavy či striekajúcu krv. Na youtube najvyššiu sledovanosť majú najšokujúcejšie videá.
Nie je vôbec náhodou, že niekorí psychiatri ako hlavnú príčinu úzkosti a strachu u malých deti uvádzajú sledovanie TV a hranie počítačových hier.
Deti v predškolskom veku veľmi aktívne poznávajú život okolo seba. Špecialisti hovoria, že deti v tomto veku nežijú jedným životom, no viacerými: svojim, životom svojho hrdinu, životom v rozprávke. Nasledujú ich príklad, túžia po ich vlastnostiach, schopnostiach. Jedine od rodičov záleži, koho príklad budú ich deti následovať. Keď ich nechajú opustených pred TV a PC je možné, že to bude niečo z Micky Mousa, niečo z Vampíra, trochu zo Superman alebo nejakej čarodejnice.
Poznám 11-ročného chlapca, ktorý zbiera bábiky a pobehuje z paličkou hovoriac, že je jedna z čarodejných víl. Iný chlapček zhypnotizovaný animovaným serialom Gumkáči (ide o medvedíky, ktoré mohli preskočiť obrovské vzdialenosti), najprv behal po byte kričiac, ja som gumkač... Raz sa spolu s inými deťmi vybral hrať na strechu 16-poschodového domu. Deti sa rozohrali. Naš malý hrdina si predstavoval, že môže tak ako i jeho obľúbený Gumkáči preskočiť na strechu susedného domu, veď i oni to robili. Niekoľko krokov ku kraju strechy a...
Mediálne deti z ťažkosťou rozlišujú medzi fantáziou a realitou. Im je ľahšie ako dospelým ponoriť sa do sveta ilúzie. A nakoľko ich svet je oveľa bohatší a zaujímavejší, ako svet v ktorom reálne žijú, uprednostňujú svet ilúzie. Televízny alebo virtuálny život sa zdá byť viac súčasný, viac „in“ ako skutočnosť. Keď sa musí virtuálne dieťa vrátiť zo sveta ilúzie, skutočný svet ho nudí. Jeho najbližší sú ubohí a bezvýznamní. Možno máte aj vy sami skúsenosť s mediálnymi deťmi, napr. bez signálu v prírode (žiaden Facebook, žiaden Massenger...).
TV predkladá scény nemorálnosti, hrubosti, alebo tzv. „života v raji“. V detskej duši vzbudzuje často hnev, nečistotu, závisť, túžbu po peniazoch. Bojové filmy učia nevšímať si trpiaceho a slabého, určujú nielen jeho život no i správanie sa k druhým. Je smutné, že ľudia prepadli vášňi a psychologickej závislosti od TV. V rodináých je často pustený od rána do neskorej noci. Vypnutie – katastrofa. Nastáva strašné, trápne ticho, ukazuje sa, že členovia rodiny si už nemajú čo povedať. Komunikácia sa zakladá na hádkach, hneve. Radšej pustia TV a keď sa nezhodnú na rovnakom programe, kupuje sa ďalší TV, nech je pokoj v rodine. Dnes v trojizbovom byte má rodina 3 TV (niekedy aj štvrtý v kuchyni). Na Vianoce, pri návštevách sa celá rodina schádza pred TV ako pri nejakom druhu omše.
TV negatívne ovplyvňuje nielen dušu dieťaťa, no i fyzické zdravie: 1. Obrazovka svojim vyžarovaním ovplyvňuje nervový system 2. Dlhé posedávanie pred TV a PC zapričíňuje zníženú schopnosť pohybovať sa, s čím súvisia mnohé civilizačné choroby (obezita, cukrovka, znížená imunita celkovo, pokrivené chrbtice a pod.) A čo Internet?
TV je dnes nahradzovaný počítačom, tabletom, telefónom. Počítač je sám o sebe len stroj, vec, vytvorená človekom, ale tak ako z každej veci sa dá urobiť idol, tak aj z počítača. Sám o sebe nie je ani dobrý ani zlý, tým ho môže urobiť ľudská vôľa. Jeden kňaz píšuc o počítačoch podotýka, že i takým jednoduchým a užitočným nástrojom ako je lopata je možné zabiť človeka. V našich časoch pre spoločnosť nie je možné zaobísť sa bez počítačov, ktoré sa využívajú v mnohom na dobro. Svoju silu vplyvu virtuálna realita dokazuje hlavne pri zábave. Počítačové hry, sociálne siete, blogy sú dnes neodmysliteľnou súčasťou mladého človeka. Netreba opisovať duševný stav 14-ročného chlapca, ktorý 20 hodín strieľa nepriateľov, vyhýba sa guľkám, stavia mestá, vyhráva vojny... už nie je potrebne výjsť na ulicu s priateľmi, lebo sú všetci na Facebooku, netreba sa stretnúť, otvoriť ústa, dotknúť sa, pomôcť. Výsledkom je strašný pocit samoty uprostred tisícky virtuálnych priateľov. Samotu sprevádza vyhľadávanie na nete stále silnejšieho zažitku, naplňovanie svojich snov. Keď sa chceš báť, klikni horory, keď chceš milovať, klikni láska a sex. Chceš navštíviť múzem, klikni umenie. Chceš byť bohom klikni.... Všetko je na nete.
Svätí otcovia nazývajú ľudské zmysly: zrak, sluch, čuch, hmat, chuť – oknami duše pre stretnutia sa duše s vonkajším svetom. Vďaka nim duša okusuje veci, sýti sa nimi. Cez tie okná do ľudskej duše vchádzajú dobré i zlé obrazy. Tie obrazy, múdri starci nazývajú i pečaťami, lebo všetko čo vojde do duše, všetko čo vidíme, počujeme, čítame, zanechavá v našej duši svoju stopu. Tie stopy ostávajú v pamäti, nakopujú sa tam. Tisíce myšlienok. Nedávajúc pozor na veci, ktoré vpúšťame cez zmysly do svojej duše, náš rozum bude neprestajne zaujatý mnohými myšlienkami. Vyhnať zlú myšlienku môžeme len vtedy, ak ju nahradíme dobrou, vyššou.
Otázka ktorú si položíme: Je možné v dnešnom svete izolovať dieťa, ochrániť ho od zla, ktoré ho obklopuje zo všetkých strán? Aj keby sme svoje dieťa nepúšťali do školy, aj tak sa vám nepodarí ho izolovať od všetkého. Čo robiť? Ako pomôcť dieťaťu ochrániť telesné a duševné zdravie v dnešnom svete strojov? Neurobiac z dieťaťa starca, neobrať ho o detské hry a zábavy? Ako vychovať duševne zdravého, morálneho, vyrovnaného človeka a neprevrátiť jeho život na množstvo príkazov a obmedzení?
Ako vychovávať deti v čase informačnej revolúcie? Potrebovali by sme najsť protijed, keďže jedu sa nedá vyhnúť... Ten protijed podať deťom, a tak im pomôcť sa ochrániť. Nedá sa prísť dnes domov a deťom vypnúť TV, zakázať PC. Tie veci musíme pomaly nahrádzať inymi. Tak ako zlú myšlienku treba nahradiť dobrou, tak i zlé trávenie času, dobrým a zmysluplným. Spoločné čítanie Sv. Písma, modlitba, prechádzky, práca. U malých detí je to jednoduchšie, u tých starších ťažšie, no verím tomu, že všetka námaha a čas rodičov, venovaný deťom, bude odmenený radosťou z toho, že pred ich očami, s Božou pomocou rastie krásny človek.
KONTAKT
PO BOX 18, 073 01 Sobrance
055 234 5793, 0907 534 623
info@pravonazivot.sk
